Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola šiesta: Triediaci klobúk

„Ale Albus, ako si mohol žiak šiesteho ročníka poradiť s toľkými smrťožrútmi?“ spýtal sa nejaký hlas. Harry mal ešte stále zavreté oči od únavy.
„Nie je to teraz dôležité. Podstatné, že sú všetci prefekti a študenti v poriadku. Keby sa podarilo Voldemortovi dostať prefektov, bolo by to strašné. Máme mu za čo ďakovať.“
„Iste, iste. V tom máte pravdu. Ako to s ním je?“ spýtala sa ta neznáma žena.
„Zasiahla ho kliatba čiernej mágie. Ale mal by byť v poriadku. Madam Pomfreyová sa oňho postarala. Musela síce prelistovať pár kníh čiernej mágie ale nakoniec to zvládla.“
„To je vynikajúca správa. Už ste to oznámili študentom? Zvlášť prefekti sa oňho nadmieru zaujímajú.“
„Dnes na večeri sa to iste dozvedia. Ak sa nemýlil náš mladý hrdina je už pri zmysloch.“
Harry pomaly otváral oči. Snažil sa posadiť ale nevládal. Tá žena, ktorú teraz spoznal ako profesorka McGonagallová privolala madam Pomfreyovú, ktorá mu naliala do krku akýsi smradľavý elixír.
„Fuj, posilňujúci elixír.“
Harrymu sa do údov vliala sila a opäť bol schopný sa posadiť.
„Dobrý deň,“ pozdravil Harry a s úsmevom sa na profesorku McGonagallovú.
„Ako si to predstavujete pán Jones? Ohrozili ste svoj život. Jediné šťastie máte, že sa vám podarilo z toho vyviaznuť a zachrániť študentov,“ povedala naoko prísne profesorka ale kútiky úst sa jej sformovali do úsmevu.
„Ako sa máš Harry?“ spýtal sa riaditeľ a nepatrne na Harryho žmurkol.
„V poriadku. Môžem ísť už preč? Už mi nič nie je a konečne by som sa chcel stretnúť...“ nedokončil Harry a pozrel sa na profesora.
„Je to v poriadku, Minerva o tom vie. Budeš už môcť odísť z ošetrovne. Madam Pomfreyová so mnou asi nebude súhlasiť ale beriem to na seba.“
„Pán Jones, dnes za vami bola slečna Evansová. Bola sa na vás pýtať. Tiež tu bol aj pán Potter. To on vás zachránil pre tým posledným smrťožrútom, keď ste oddychovali po boji na dlážke,“ dopovedala profesorka a hodila po ňom očkom.
„Musíme ti však povedať Harry, že si zmeškal triedenie. Dneska na večeri ťa klobúk vyberie do fakulty aj keď všetci dobre vieme kde skončíš. Je tak drahá Minerva?“
„Áno máš pravdu Albus. Očakávame vás v mojej fakulte. Dovidenia.“
Profesorka McGonagallová sa otočila na odchod a vyšla z ošetrovne.
„Harry odviedol si skvelú prácu, som na teba hrdý. Veľa si sa naučil. Počul som, že si použil validus anima. Nikto ho nepoznal, ale keď mi povedali čo sa stalo, že sa zdvihol silný vietor, skoro hurikán, tak mi bolo jasné čo si urobil. Asi si neprečítal poznámku v knihe ÚTOČNÉ KÚZLA PRE POKROČILÝCH zo zakázaného oddelenia, že toto kúzlo ťa mimoriadne vysilí. Je to mimoriadne zložité kúzlo ako iste vieš, už len to, že si ho vyčaril a tak bravúrne zvládol je veľký úspech. Bol si výborný. Ale dosť tých rečičiek. Rýchlo sa obleč a zamierime spolu na večeru.“
Harry na to úplne zabudol. Dumbledore mal pravdu, to kúzlo ho riadne oslabilo v boji. Avšak malo to svoj účinok. Uškrnul sa a obliekol do školského habitu, ktorý mu visel v skrini pri posteli.
„Pán profesor ako dlho som bol v bezvedomí?“ spýtal sa Harry, keď už kráčali smerom k veľkej sieni.
„Tri dni, ale neboj sa. Škola ešte nezačala. Začína až zajtra. Tak poďme v ústrety udiveným pohľadom.“
Vošli do veľkej sieni a hneď sa na nich upreli všetky zraky. Ten pohľad bol ohromujúci. Vysoký Dumbledore s dlhou bradou vyzeral ako už dávno nie. Spolu s chlapcom išiel z úprimným úsmevom do sieni. Ako keby svet nesužoval najhorší čarodejník všetkých čias. Ako keby zabudol na všetky strasti vo svete. A ten chlapec...na niekoho sa strašne podobal. Vošiel do sieni s hlavou hore. V očiach mu žiarili rovnako ako Dumbledorovi iskričky.
Dumbledore sa postavil k svojmu miestu a uprene sa pozeral na Harryho, ktorému práve nasadzovala profesorka McGonagallová klobúk na hlavu.
„Takže si už tu? Teraz však nastupuje otázka kde ťa dám. Hlúpy nie si, vedomosti máš neuveriteľné na tvoj vek. Máš aj istú nechuť dodržovať pravidlá. Odvahu by som našiel v každom kúte tvojej dušičky. Ale kam ťa dám?“ zamýšľal sa nahlas triediaci klobúk.
„Čo takto Slizolin?“
Od chrabromilského stola vykríklo strachom akési dievča. Harry sa na ňu pozrel. Spoznal Lily.
„NIKDY!“ vykríkol Harry na celú sieň. V sieni vznikla vlna šepotu. Dokonca aj učitelia si šepkali. Len Dumbledore pozeral na Harryho, akoby ho poznal už dlhé roky.
„Takže ty tam nechceš ísť? Určite nie? Mohol by si mať všetko,“ pokúšal ho klobúk.
„Pre čo by mal potom človek žiť keď už bude mať všetko?“ nedal sa Harry. Jeho postoj by nezmenil ani sám Voldemort keby tu pred ním stál.
„Si múdry čarodejník,“ povedal klobúk a v sieni sa razom rozhostilo ticho.
„CHRABROMIL,“ vykríkol a od chrabromilského stola sa vzniesla do vzduchu “salva“ radosti.
„Ďakujem,“ pošeptal Harry a už smeroval k rozjasanému chrabromilskému stolu. Podávanie rúk nemalo konca. Po dlhej chvíľke sa k nemu prihnala slávna chrabromilská štvorka. James Potter, Sirius Black, Remus Lupin a nakoniec Peter Petigrew. Keď si podal ruku s Jamesom poďakoval mu. Na Petigrewa sa škaredo pozrel. Ruku mu nepodal.
Po výdatnej večeri sa postavil riaditeľ a sieň stíchla tak ako pri Harryho triedení. Harry sedel medzi Jamesom a Siriusom.
„Tak čo chrabromilčan? Som rád, že sa ti splnil sen. Pozor v noci na Siriusa a Jamesa, zvykli dávať niečo prvákom do postelí. Možno sa pokúsia naľakať aj teba,“ ozvalo sa Harrymu v hlave Dumbledorov hlas. Dorozumievali sa pomocou oklumencii. Harry sa pozrel na riaditeľa a usmial sa.
„Dám si pozor. Ďakujem, že ste ma varovali“ poslal Harry Dumbledorovi správu.
„Tak po tejto výdatnej večeri by sa patrilo ísť do svojich teplých postelí. Dobrú noc a príjemný zajtrajší prvý deň v škole.“
Študenti postupne vychádzali z veľkej siene. Mali namierené do svojich klubovní.
„Téda, to čo si predviedol brácho bolo vynikajúce. Tam na Dumstrangu ste sa také veci učili?“ spýtal sa Sirius Harryho.
„Samoštúdium. Veď vieš ...stačí cvičiť a cvičiť.“
„Heh to iste. Tak to sa odnes učíš s nami,“ dodal James a s úškrnom vstúpil do klubovne.
Bola takmer plná. Štvorka sa rozišla všetkými smermi zabávať sa. Harry ostal stáť v strede klubovne. Nevedel čo robiť. Skoro nikoho nepoznal, tak sa rozhodol ísť spať. Bol unavený po tom celom dni. Pri dverách ho zastavilo dievča krásnej postavy s očami jemu podobnými.
„Ahoj Harry, to som ja Lily.“
„Ahoj Lily, ako sa máš?“
„Vďaka tebe výborne. Chcem ti poďakovať,“ začala Lily.
„Ale veď nie je začo, to by na mojom mieste urobil každý. Ja som len rád, že ste v poriadku všetci.“
„Práveže by to neurobil každý. Kto by sa obetoval za niekoho koho ani nepozná? Kto by riskoval svoj život?“
Harry sa začínal červenať. To, že mu vlastná mamka lichotí preňho malo väčšiu cenu ako všetky úspory v Gringottbanke.
„Som rada, že si v Chrabromile. Budeme sa tak môcť stretávať. Všetci ťa chceme lepšie spoznať. Aj keď si pre nás záhadou,“ odľahčila rozhovor Lily. Bol fakt úžasná, vedela ako človeka potešiť.
„No tak ja už pôjdem spať. Tak dobrú noc a ešte raz za všetkých ďakujem,“ rozlúčila sa so synom Lily.
„Dobrú.“
Harry tam stál ako skamenený asi minútu s otvorenými ústami, kým si neuvedomil, že to vyzerá čudne. Vošiel do izby. Jeho veci už ležali pri posteli. Pár švihnutí prútikom a oblečenie bolo v skrine, metla pod posteľou a veci do školy v taške. Na posteli mu teraz ležal jeho rozvrh, ktorý si doteraz nevšimol.
„No super, zajtra mám krátky deň. Dve hodiny obrany proti čiernej mágii a dve hodiny transfigurácie s McGonagallovou. Konečne spoznám toho nového profesora obrany. Dúfam, že nebude ako Umbridgeová. Konečne sa zvalil na posteľ a oblečený zaspal.

„Tak aký je?“ vyhŕkli na Lily jej spolužiačky: Alice Herbrudová, Angelina Dattová a Jennifer Prewettová.
„Je milý,“ odvetila im Lily s rozžiarenými očami.
„A aj pekný,“ odvetila jej Angelina. Dievčatá sa zasmiali.
„Všimla si si aké máte rovnaké oči? Ešte nikoho som mať také okrem teba nevidela,“ podotkla Alice.
„Čo myslíte, je to prvý muž v ročníku?“ spýtala sa Jennifer.
„Vyzerá to tak a ešte k tomu aký je vynikajúci čarodejník. Stavím sa s vami, že zajtra sa postaví ako víťaz v súboji proti profesorovi Bellovi. Veď viete, tie jeho súbojnícke turnaje. Víťaz v triede má možnosť porovnať si sily s profesorom. Zatiaľ ho nikto neporazil. Minulý ročník James so Siriusom trikrát zlyhali. Uvidíme čo je v ňom.“
Dievčatá súhlasne kývali s hlavou.
„Rozhodne si to tiež myslím. Podľa toho čo sme videli vo vlaku tak na to určite má,“ zavŕšila debatu Alice a dievčatá jedna po druhej zaspávali v príjemnom tichu.